Môj manžel musí byť šuhaj spod Tatier

Keď som dostal tip na rozhovor pani Oľgou Slivkovou Čarnogurskou pre Vajnorské novinky, najprv som si vyhľadal adresu – Čierny chodník číslo 24, neďaleko rodiny populárneho operného speváka Martina Babjaka. Ako sa patrí, ohlásil som sa u jej vnuka Juraja a prostredníctvom neho sme si dohodli čas návštevy. Prijali ma srdečne. Zvlášť čiperná, rečná a bystrá 87 ročná pani Oľga, ktorá nečakala na prvú otázku a sama sa ujala  rozhovoru. Ihneď jej bolo jasné, že sme krajania, lebo veď priezvisko Bachleda nemôže byť odinakiaľ ako z južnej alebo severnej strany Tatier. Tak, ako Čarnogurský. Pohodová atmosféra bola daná.

          „Ja som Oľga Mária Čarnogurská“, začala pani Oľga rázne. Narodila som sa v roku 1936 vo Vajnoroch v  dome, ktorý ešte stojí. Nepriniesol ma na svet bocian, ale rodičia Vajnoráčka Kristína Čarnogurská, rodená  Fašungová, a chlapec spod Tatier,  Pavol Čarnogurský (1908 – 1992), ktorý sa narodil v Malej Frankovej vo Vysokých Tatrách, čo je už na hranici s Poľskom. Po stredoškolských učiteľských štúdiách študoval právo v Prahe, lebo nechcel sa stať kňazom, ako to malo byť podľa rozhodnutia rodiny. Počas pražských štúdií v období prvej republiky sa otec začal angažovať v politike  aj  s protičeskými  názormi, za čo ho z Karlovej univerzity vylúčili.  

o  Ako sa uberala jeho ďalšia cesta?

- Najprv začal učiť doma, lebo vtedy nemali učiteľa. Od jedného pána farára  sa dozvedel, že na Záhorí potrebujú učiteľa, tak  začal vyučovať v ...., ale napokon sa k nemu dostala informácia, že učiteľa potrebujú aj vo Vajnoroch, tak mu pán farár povedal, že vo Vajnoroch je to výhodnejšie, lebo bude mať priamy vlak do Bratislavy. O miesto však bol veľký záujem, a tak ho získal  len vďaka príhovoru Andreja Hlinku.  Mamka bola tiež učiteľka, pochádzala z jedenástich detí známej vajnorskej Fašungovskej rodiny. Ešte ako šesť či sedemročná našla básničku Šuhaj spod Tatier, a tak vyhlásila, že sa vydá len za mládenca spod Tatier, hoci vraj mala vo Vajnoroch až sedemnásť pytačov.

Keď už som ja bola učiteľkou na Žitnom ostrove, počas vianočných prázdnin sa zjavil šikovný goral, ktorý bol učiteľom vo Vajnoroch, a keďže spĺňal podmienku, že môj vyvolený musí mať modré oči, svetlé vlasy, tatranský pôvod a okrem toho pekné priezvisko, ktoré budú nosiť naše deti, tak som sa rozhodla pre Pavla Čarnogurského. Vtedy som netušila, že toto meno spôsobí problémy celej rodine.

o  Vajnorskí pytači nemali šancu uspieť. Ako v tom čase vyzeralo vaše rodisko?

-  Vajnory prvej republiky sa veľmi nelíšili od ostatných podobných sídiel, aj keď mali svoju pomerne slušnú infraštruktúru, vďaka ktorej boli dobre zásobené, a tak Vajnoráci mohli svoje produkty, najmä víno, vyvážať do Bratislavy i širokého okolia. Po ulici v tom čase prešlo za dlhý čas jedno auto, zato sa hojne prechádzala hydina, pri domoch boli betónové válovy, v ktorých sa napájal statok. To sme si však neuvedomovali, lebo takto to bolo nielen u nás. Ba povedala by som, že Vajnory boli na tom lepšie ako inde.

o   Ale vráťme sa do vašej mladosti, keď ste začali chodiť na gymnázium.

-   Keďže môj otec bol počas Slovenského štátu poslancom Slovenského snemu, nemohli sme študovať na stredných ani vysokých školách. Práve som končila štvrtú triedu na základnej škole a chcela som ísť na  strednú, no v Bratislave sa nenašla škola, v ktorej by ma prijali. Keď  nám po vojne vrátili územia južného Slovenska, o ktoré sme  Viedenskou arbitrážou prišli, otvorili sa na nich opäť slovenské školy, tie však nemali dostatok žiakov. Túto situáciu sme využili a riaditeľ gymnázia v Galante ma prijal.

o  V Galante ste aj maturovali?

-   Nie, tam som nematurovala, ale trochu sa vrátim späť. Mohla som mať tak  sedem - osem rokov, keď ponad Bratislavu prelietali americké bombardovacie lietadlá. Spočiatku bolo pre nás zaujímavé sledovať z rovnej strechy, ako bombardéry zanechávajú za sebou biele pásy kondenzovanej pary, lebo spojenci Bratislavu ešte nebombardovali. No v noci sme celkom dobre videli, ako horí Viedeň, ktorá bola súčasťou Nemecka. Dokonca z Petržalky mierili na Bratislavu kanóny, takže sídlo vlády, nazývané aj vládna budova (dnes budova Filozofickej fakulty UK na dunajskm nábreží), bolo ľahko viditeľným cieľom. Napriek neľahkému obdobiu sa šírili medzi ľuďmi aj vtipy, ako napríklad ten, že keď sa zavolalo zo Starého mosta na petržalskú stranu: „ako ti je, Rakúsko“, od susedov bola počuť ozvena „...úzko, úzko, úzko“. O čosi neskôr, keď bola bombardovaná už aj Bratislava a bývať v meste nebolo bezpečné, sme sa presídlili do  Tatier, do rodiska môjho otca,  Malej Frankovej, za Spišskou Magurou.

o  Vrátim sa ešte ku gymnaziálnym rokom. V Galante ste pokračovali?

-  Nie, bolo mi smutno za horami, za Tatrami, a tak som pokračovala  v Kežmarku, aj keď na spolužiakov či tamojších obyvateľov nemôžem povedať krivé slovo. Kežmarskí študenti boli menej nedisciplinovaní, dosť blázniví.  Každý víkend som chodila do „Frankovky“, ako sme rodisku môjho otca hovorili. Raz, bolo to cez vianočné prázdniny, prišli do Frankovej traja pražskí študenti, neskorší filmoví režiséri Martin Slivka a  Edo Grečner, s mladou kanadskou Slovenkou Marienkou Morháčovou, ktorá v Prahe študovala balet. Na kežmarskom gymnáziu som aj zmaturovala. Martin Slivka sa neskôr stal mojím manželom a dodnes neviem, či to nebolo pre tú peknú chalupu, ktorú sme mali na Frankovej, ako sa to spieva aj v Predanej neveste. 

o  Rodičia súhlasili s vaším vzťahom s mladým filmárom?

-   Z rozprávania vedeli, že je to slušný mladý muž, ale  jednoduché to nebolo. Ja som sa horko–ťažko dostala na štúdium na pedagogickú fakultu v Bratislave. Môj milý naliehal, aby sme sa zobrali, ale otec rozhodne povedal, že vziať sa môžeme, až keď doštudujem. Lenže my sme o manželstve už vážne uvažovali. Aby sme predišli možným výhradám, tajne sme sa zosobášili civilným obradom, čo však pre naše rodiny nebolo dostatočným záväzkom. Keď sme náš sobáš oznámili, iná cesta už nebola, a tak moji i manželovi rodičia súhlasili s podmienkou cirkevného sobáša. Musím pripomenúť ešte jednu udalosť. Už som mala takmer ukončené štúdium, týždeň pred štátnicami na pedagogickej fakulte ma jednoducho vyhodili. Lenže manžel sa šiel sťažovať „kádrovákovi“, ktorého nepochybne dostatočnými argumentmi presvedčil, aby ma vzali späť. Vyčítal mu, že ma prenasledujú kvôli môjmu otcovi.

o  Keďže ste vzdelaním učiteľka, pokračovali ste v pedagogickej práci?

-   Bola to samozrejmosť. Nie ako to v mnohých prípadoch býva teraz, že absolventi s pedagogickým vzdelaním sa nestanú učiteľmi, hoci ich máme nedostatok. Začas som učila  vo Vajnoroch, v súčasnej cirkevnej škole, neskôr  na Dunajskej ulici  v Bratislave (dnešné  gymnázium s maďarským vyučovacím jazykom, pozn. red.). Okrem toho som napísala aj učebnice nemčiny, ktoré ocenili a používali dokonca aj v Čechách. Dokonca ma vyslali na medzinárodné kurzy do východného Nemecka, do Weimaru, a na počudovanie i do západonemeckých Brém. Bolo to aj vďaka môjmu úspešnému manželovi. (Prof. PhDr. Martin Slivka, CSc. (1929 – 2002) bol významný slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a vedec etnograf, pozn. red). Krátko pred dôchodkom ma na jazykovej škole na Palisádoch v Bratislave zvolili za riaditeľku. Trvalo to však len rok, lebo ja som túto funkciu nechcela robiť.

o   Ako si spomínate na svojich žiakov?

-    Mala som svojich vajnorských žiakov rada. Bola to, a som presvedčená, že je tomu tak i v súčasnosti, taká osobitá spoločnosť s typickým tunajším naturelom. Nemali radi, keď som ich vyvolávala len podľa priezviska ako sa to bežne robieva. Žiadali ma, aby to bolo aj krstným menom. Jeden zo žiakov vstal a povedal, pani, vlastne vtedy súdružka učiteľka, ale mňa aj krstili. Niektorým mladým z  bohatej obce Vajnory  sa nechcelo veľmi venovať štúdiu, lebo, ako tvrdili, museli by poslúchať šéfov. Ako bohatí gazdovia boli slobodní. Samozrejme, že bolo nemálo takých rodákov, ktorí vyštudovali aj vysoké školy a stali sa z nich známe osobnosti. Vo Vajnoroch okrem známych  rodín ako Nadasdi(y), Fekete,  Fašung, Farkaš,  Zeman, Takáč, Grebeči, Bednár, Vlček, Šandor žili a žijú aj predkovia  Chorvátov, ktorých ako dobrých bojovníkov povolal cisár Žigmund chrániť  hrad a mesto. Keď počujete priezviská ako Vlašič,  Krištofič, Sobolič, Šimonovič,  Benčič, Jurkovič a ďalšie, ktoré sa vyskytujú vo Vajnoroch i okolitých obciach a dnes už na celom Slovensku, zistíte, že patria k popredným osobnostiam. Slovom, vedia sa presadiť.

o   Aký je váš vzťah k Vajnorom?

-    Vynikajúci. Úžasný. Ako som už v úvode povedala, som rodená Vajnoráčka a som na to hrdá, veď som tu mala  tety, ujov a 46 bratrancov a sesterníc. S tetkami som chodievala popri svojej práci aj do vinohradov robiť, ale ženy tam chodievali do potokov aj prať. V batohoch nosili špinavú bielizeň a keď cez obed ostatní driemali, odpočívali, ony v potoku prali, vyvesili bielizeň na „šnôru“ a večer bola suchá. Keď sa vracali domov, okrem vypratej bielizne niesli aj plné koše ovocia. Vajnorské ženy boli vždy veľmi silné, obetavé. Jedna zo žien dostala vo vinohrade pôrodné bolesti. Utekala ešte také tri kilometre domov a pod bránou porodila syna. Obdivujem Vajnorákov aj preto, že rodina pre nich znamená v živote mnoho a príznačné pre nás je, že si udržiavame silné puto a vzťahy. Aj v ťažkých časoch vojny si nielen príbuzní, ale i všetci Vajnoráci vzájomne pomáhali potravinami, ovocím, zeleninou, ale aj vínom či poživňou pre statok a poľnohospodárskymi plodinami.

o   Bývate vo Vajnoroch na ulici Čierny chodník. Prečo sa tak volá?

-    Už som spomínala, že kedysi vyzerali Vajnory ináč ako dnes. Ani cesta na železničnú stanicu nebola dláždená, bol to len chodník cez močiare, a tak najmä školáci a študenti chodili zablatení. Komusi prišlo na um, že by sa to dalo nejako vyriešiť a zašli za  železničným úradníkom, ktorý bol Vajnorák, s požiadavkou niečo s tým spraviť. Prostredníctvom neho železnica darovala vagón čiernej škváry, ktorou študenti posypali  chodník.  Odvtedy sa to volá čierny chodník a názov ulice vedúcej pôvodným smerom rovnako ostal Čiernym chodníkom. Študenti si dokonca privyrábali aj lámaním kukurice, ktorá bola vysadená od konca obce až po stanicu.

o  Narodili ste sa a žijete celý život vo Vajnoroch. Pôsobili ste však aj v Bratislave. Nechceli ste bývať vo veľkom meste?

-    Veru nie. Je to síce hlavné mesto krajiny, ale mňa život v ňom nelákal. Môj otec dlho pôsobil v Bratislave, dokonca už vtedy, keď sa ešte často používalo pomenovanie Pressburg či Pozsony. Raz sme sa s mojím bratom Ivanom sporili o Edvardovi Benešovi a on mi povedal, že ak ho aj nemám rada, musím uznať, že mal zásluhu na tom, aby sa počas Parížskej mierovej konferencie rozhodlo, že Bratislava pripadne Československu. Maďari sa jej totiž nechceli vzdať, lebo ešte aj pár rokov po vzniku prvej ČSR v nej žila veľmi silná maďarská komunita. Traduje sa príhoda, že počas  spomínanej parížskej  konferencie padla otázka, kde sa tá Bratislava vlastne  nachádza. Istý pán, člen delegácie, vraj vtipne podotkol: „Bratislava? Tá sa predsa nachádza pri Vajnoroch“. Takže  radšej sme zostali žiť vo Vajnoroch, „známejších vo svete“ ako naše hlavné mesto. Ale to berte skôr ako nadsádzku. Napokon by som si zaželala len jedno: „Daj ma Bože, kde chceš, len ma ticho polož!“, ako  hovoria Vajnoráci. A mne to On splnil. Vďaka mu za to!  

      Vajnory boli  a sú niekoľko storočí známe okrem charakteristického kroja a zdobenia originálnym ornamentom aj svojím povestným vínom, ktoré sa údajne  vyvážalo aj na anglický kráľovský dvor. Ale príslušnosť k Vajnorom nie je určená len dobrým vínkom, ale najmä príjemnými ľuďmi. A tak niet divu, že tí, ktorí sa tu narodili, ale aj mnoho iných, ktorí sa tu usadia,  dlhšie či kratšie tu žijú, nájdu  príjemný domov.

Snímky: archív rodín Slivkovej a Čarnogurskej