Príbehy Vajnorského ornamentu 6.časť
Ako vzniká vyšívaná krása
Príbehy ornamentov sú súčasťou príbehov ľudí – tvorili ich ľudia a vďaka ľuďom zostávajú zachované. Vďaka ľuďom, ktorí si vážia prácu svojich predkov a s láskou sa starajú o to, čo vytvorili, o predmety, kroje, spomienky....
Na ten dnešný príbeh som sa veľmi tešila, myšlienka napísať ho vznikla takmer pred rokom a ja som rada, že mi to situácia konečne umožnila. Zaznamenala som ho tam, kde ho napísal sám život – na hlavnej ulici, na začiatku „starej“ dediny. Tu, vo svojom rodnom dome, pán Eduard Krištofič spolu s manželkou Dankou veľmi zodpovedne a s patričnou hrdosťou opatruje okrem krásnych nástenných malieb aj výšivky, obrazy, kroje, bytové textílie a taniere zdobené vajnorským ornamentom. Vyšli najmä z rúk mamy pána Krištofiča – Uršuly Krištofičovej, rodenej Srnovej (1924 – 2007).
Z toho množstva krásnych kúskov je jeden unikátom – nedokončená výšivka na dievčenskom prucleku natiahnutom na rémje. Pre mnohých niečo, čo sa vlastne nedá použiť. Pre domácich krásna spomienka na mamu a svokru. A pre tých, ktorí sa zaoberajú ľudovým odevom a ornamentami – zdroj mnohých informácií.
Skutočne iba zriedkavo sa stáva, že je zachovaná krojová súčasť v takomto štádiu rozpracovanosti. Sú zachované rozpracované výšivky, nedošité kroje, ale kompletne ušitý pruclek s nedokončenou výšivkou, natiahnutý ešte na ráme, je naozaj raritou. Vieme z neho „odčítať“ viacero informácií. Vidíme, ako vyzeral tradičný „vajnorský“ rám na vyšívanie, akým spôsobom bola v ňom výšivka (v tomto prípade hotová krojová súčasť) upevnená. Vyšívačky si pravidelne pri práci látku napínali (priťahovaním šnúrok) aby bola pevne a rovnomerne natiahnutá. Po vyšití ju z rámu samozrejme čo najskôr stiahli. To, že dnes vidíme pruclek v ráme „nakrivo“, je spôsobené tým, že je v ňom upevnený už dlhý čas v jednej polohe. Vzhľadom na stav rámu by však nebolo účelné teraz zasahovať a pokúšať sa napnutie upraviť.
Pri tomto prucleku máme možnosť „naživo“ vidieť i technologický postup jeho vzniku. Výšivka je v prípade vajnorských pruclekov posledným krokom – vyšívala sa už na hotový kus odevu. Po ušití prucleku sa vyhotovili a našili tzv. kaňíre (nazberaná ozdoba okolo hrdla, na zadných švoch a vpredu pri zapínaní). Až teraz bolo možné zistiť presný priestor, do ktorého bola výšivka realizovaná, a vyšívačka si tak mohla predkresliť vzor na papier. Ako vidíme i tu, na prenesenie vzoru na látku bol použitý žltý kopírovací papier. Svetlá farba kopírovacieho papiera vajnorským ženám vyhovovala aj preto, že svoje hotové výšivky spravidla neprali, takže pri obkresľovaní i vyšívaní museli byť naozaj opatrné a pracovať mimoriadne čisto. Vzor prenášali na látku až po jej natiahnutí na rám – aj na tomto prucleku máme možnosť vidieť, že výšivka je predkreslená iba na zadnej časti prucleku (chrbte).
Motívy sú tradičné – kvety, ružičky, jabĺčka, šišky, úponky, lístky, vtáčiky (tie síce nevidíte vyšité, ale sú nakreslené). Vo farebnosti sa odráža účel využitia i podkladová látka – použité sú najmä odtiene červenej, ružovej, fi alovej a modrej, žltá je iba doplnkovou farbou. Zaujímavý je veľký štylizovaný tulipán v strede chrbtovej časti – je typickým prvkom tvorby pani Uršuly Krištofi čovej,nachádzame ho na jej prácach v mnohých variáciách.
S Dankou Krištofi čovou sa pravidelne vídam na stretnutiach a podujatiach OZ Podobenka. Jedného dňa prišla s otázkou, čo robiť s tým pruclekom. Deti zo základnej školy, ktoré boli u nich doma pozerať maľované aj vyšívané ornamenty, jej poradili, aby pruclek dovyšívala... Všetci sme sa však zhodli na tom, že najväčšiu spomienkovú i výpovednú hodnotu má práve taký, ako sa zachoval... nedovyšívaný, s puncom originality zachovaného pracovného postupu a so vzácnou pridanou hodnotou spomienok na jeho autorku.
Elena Karácsonyová
