Architekt Ondrej Horváth: Keby mal niekto riešenie na problém dopravy a parkovania, bol by milionár

V aktuálnom rozhovore vo Vajnorských novinkách sa venujeme stále živej téme – verejným priestorom, doprave a parkovaniu, ktoré často vyvolávajú diskusie medzi obyvateľmi. Ide o problémy, ktorým čelia všetky samosprávy, najmä tie, ktoré sa dynamicky rozvíjajú. Rozprávali sme sa preto s hlavným architektom mesta Trnava Ondrejom Horváthom. Trnava je príkladom mesta, ktoré za posledné desaťročie prešlo dramatickými zmenami - nové koncepcie verejných priestranstiev, posilnená cyklodoprava, zavádzanie jednosmerných ulíc, a množstvo ďalších projektov, ktoré síce vyvolávajú diskusie, no zároveň inšpirujú aj iné mestá.

Architekt Ondrej Horváth okrem iného hovorí aj to tom, že keby mal riešenie na problém parkovania a dopravy, bol by milionár a radil by mestám po celom svete. Ide o chronický problém, ktorý sa týka každého mesta.

Čo sa týka parkovania, zvykové práva, na ktoré sa niekedy občania odvolávajú, dnes už pripomínajú prežitok z deväťdesiatych rokov. Vtedy bol počet áut výrazne nižší a ulice neboli na súčasnú dopravnú záťaž dimenzované. Dnes má každá rodina dve-tri autá a bez regulácie vzniká chaos.

Celý rozhovor si môžete vypočuť aj vo Vajnorskom podcaste.

Ste rodák z Vajnor, začnime teda zľahka – ako si spomínate na svoje detstvo vo Vajnoroch? Ktoré miesta vám najviac prirástli k srdcu?

Moje detstvo bolo ešte také „oldschoolové“, bez mobilov. Väčšinu času sme trávili vonku, takže ideálne miesta boli buď na bagri, za humnami pri kanáloch alebo aj letisko. Moja babka bývala na Šaldovej ulici pri cintoríne, takže veľa času sme trávili aj v detskom parku v tejto časti Vajnor.

Zmenili sa podľa vás Vajnory od čias vášho detstva? Stále tam nachádzate tie svoje obľúbené miesta?

Myslím si, že áno – tá esencia „dediny v meste“ sa zachovala. Najmä centrálna zóna, okolie kostola a staré uličky si zachovali svoj charakter. Samozrejme, niektoré domy sú dnes zrekonštruované. Ale stále viem samozrejme rozoznať, kde sa niektoré tie vylomeniny z detstva udiali (smiech)

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa rozhodli pre štúdium architektúry a napokon sa jej venovali aj profesionálne?

Najväčšou inšpiráciou bol môj otec. Bol architektom v jednom z veľkých podnikov. Už po základnej škole som vedel, že chcem ísť na stavebnú priemyslovku a odtiaľ pokračovať na vysokú školu – na STU.

Pre človeka, ktorý sa nevenuje technickým odborom, pôsobí architektúra ako mimoriadne náročná disciplína. Dalo sa popri náročnom štúdiu zažiť aj bežný vysokoškolský život?

Určite áno. Štúdium na vysokej škole bolo veľmi dobrým obdobím. Ako chlapec z dediny som prvýkrát intenzívnejšie zažil mesto ako také a aj inú mierku prostredia. V škole sme sa stretli spolužiaci z celého Slovenska – od východniarov, cez Tatrancov, až po Liptákov, a samozrejme aj starých Bratislavčanov zo Starého Mesta. Mal som vtedy priateľku zo Zvolena, takže som veľa času trávil aj na internátoch medzi budúcimi architektmi. Bolo to pestré a formujúce obdobie.

Poďme teraz k vášmu aktuálnemu pôsobisku -a pre lepšie pochopenie pre čitateľov – Trnava, pod vedením primátora Petra Bročku, ktorý aktuálne pôsobí už v treťom volebnom období, predstavuje na slovenské pomery unikátny príklad mestského rozvoja. Ako sa teda začal váš príbeh v Trnave a čo ste tam našli?

Môj príbeh je v podstate veľmi pragmatický. S manželkou sme bývali v centre Bratislavy a keďže máme psov, čoraz viac sme pociťovali potrebu väčšieho pozemku, aby mali dostatok priestoru. V Bratislave však už vtedy boli ceny nehnuteľností také vysoké, že kúpa väčšieho pozemku bola prakticky nedostupná. Začal som sa preto obzerať aj po okolí. Môj starý otec pochádzal z Horných Orešian, takže trnavský región mi bol blízky a prirodzený.
Chcel som zostať čo najbližšie k Vajnorom, aby som mal rodinu a priateľov na dosah.
Dnes mi cesta do Vajnor trvá približne pol hodiny, čo je veľmi fajn, keď idem pozrieť napríklad rodinu či kamarátov, takže je to také, ako keby som kameňom dohodil.

A čo vaša profesijná stránka – našli ste sa vo vízii mesta pod vedením primátora Bročku, alebo ste museli v niečom robiť kompromisy?

Musím povedať, že to bolo veľmi prirodzené. Keď som do Trnavy prichádzal, pán primátor bol už nejaký čas pri kormidle a jeho prácu som poznal. Mal som možnosť zoznámiť sa aj s mojím predchodcom na pozícii hlavného architekta, Tomášom Gunišom, s ktorým máme dodnes veľmi dobrý vzťah. V podstate som nadviazal na jeho prácu a pokračoval v rozpracovanej vízii mesta. Princípy, ktoré Trnava uplatňuje – ako sa správa k mestu, ako sa správa k verejnému priestoru, k zeleným riešeniam, tak je mi to blízke a bolo to úplne prirodzené. Takže ja som tam zacvakol ako chýbajúci článok do puzzle.

Ak by sme spravili krátky rešerš aktuálnych tém, ktoré v Trnave rezonujú a zároveň by mohli zaujímať aj našich poslucháčov, určite by medzi nimi nechýbala parkovacia politika a riešenie parkovania na chodníkoch... Ako ste vnímali zavádzanie parkovacej politiky v Trnave? Boli ste pri procese jej prípravy? Ako ju prijala verejnosť?

Mali sme šťastie, že náš primátor mal odvahu ísť do tejto témy ako jeden z prvých na Slovensku, a to v naozaj veľkom rozsahu. Dovolím si tvrdiť, že Trnava je v tomto smere lídrom – na konci roka 2025 by sme mali mať všetky územia mesta zahrnuté do parkovacej politiky. Tento komplexný a systematický prístup som veľmi uvítal, pretože nemám rád polovičaté riešenia.

Samozrejme, na začiatku boli lokality, kde si obyvatelia nepriali byť súčasťou systému. Chceli si zachovať pôvodný stav. Čas však ukázal, že mnohí z týchto ľudí dnes sami žiadajú o zapojenie, keďže vidia pozitívne dopady v iných častiach mesta. Ulice sa upratali, nastal jasný systém a priestor sa začal spravodlivo deliť medzi peších, cyklistov aj autá. Myslím si, že je to asi najspravodlivejšie riešenie, ktoré vieme vymyslieť.

Ak by ste mali možnosť ako hlavný architekt zasiahnuť do situácie vo Vajnoroch, odporučili by ste ich zapojenie do bratislavskej parkovacej politiky?

Určite áno. Zvykové práva alebo tzv. „pankáčiny“ pri parkovaní mi dnes pripadajú ako prežitok z 90. rokov. Vtedy bol počet áut výrazne nižší a ulice neboli na súčasnú dopravnú záťaž dimenzované. Dnes má každá rodina dve – tri autá, je teda úplne normálne, že sa snažíme s tým niečo robiť.

Nejde o vynález Trnavy ani Bratislavy – pred zavedením sme navštívili mestá v Česku, Poľsku aj na západe Európy, kde sme sa učili o systémoch, ktoré sú zavedené nie že niekoľko rokov ale desaťročia. Keď sa tento systém stane prirodzenou súčasťou mesta, každý pocíti ten prínos, že to má svoje pravidlá, a že to funguje pre všetkých.

Ako sa pozeráte v tejto súvislosti na zavedenie jednosmerných ulíc, je to cesta k zlepšeniu dopravy a vytvoreniu nových parkovacích miest, najmä potom, čo bol zavedený zákaz parkovania na chodníkoch?

Zjednosmerňovanie ulíc je jedným z fungujúcich nástrojov na zlepšenie dopravy a kvality verejných priestorov, špeciálne v zónach rodinných domov. Vytvára to možnosti na doplnenie zelene, prvkov ukľudňovania dopravy a v neposlednom rade aj parkovacích miest.

Aktuálne sa v Vajnoroch diskutuje o urbanistickej štúdii pre rozvoj územia Starého letiska, ktoré je jedným z najväčších rozvojových projektov v tejto oblasti. Tento projekt má za sebou dlhú históriu, množstvo kontroverzií aj referendum. Aký je váš pohľad na tento projekt? Akým smerom by mal rozvoj ísť, aby bol v súlade so záujmami Vajnor a Bratislavy ako celku?

Osobne si myslím, že pri takomto projekte je dôležitá opatrnosť. Konzervatívny prístup je na mieste. Je to obrovské územie, keď si pozrieme aj počet obyvateľov, nie je to niečo, nad čím by sme mali mávnuť rukou, že veď bude ako bude. V Trnave k podobným rozvojovým územiam pristupujeme tiež veľmi opatrne. Dôležité je správne naplánovať infraštruktúru, dopravnú sieť a vyvážiť rozvoj so zelenými a modrými riešeniami, taký ten harmonický celok toho rozvoja.

Často sa spomína, že komunikácia medzi mestskými úradmi a miestnou samosprávou nie je dostatočná. Máte pocit, že sa vytvára priestor na zapojenie obyvateľov Vajnor a odborníkov do diskusií o projekte?

Myslím si, že je dobré, že mestská časť nie je vyčlenená zo samotného procesu. Ľudia, ktorí projekt pripravujú, nie sú uzavretí v nejakých bublinách, čo je pozitívne. Samozrejme, vždy by mohla byť lepšia a intenzívnejšia komunikácia s miestnou samosprávou. Možno by bolo užitočné vytvoriť pracovnú skupinu, do ktorej by sa zapojili odborníci z Vajnor, ktorí by sa pravidelne stretávali a diskutovali o jednotlivých aspektoch projektu. To by umožnilo lepšie porozumenie a eliminovalo potenciálne problémy ešte pred ich vznikom.

Jednou z hlavných otázok, ktoré sa pri tomto projekte objavujú, je otázka využitia územia na šport a rekreáciu. V minulosti bolo v územnom pláne plánované práve takéto využitie. Mnohí urbanisti však argumentujú, že Bratislava, ako hlavné mesto, potrebuje priestor na rozvoj, a že by nebolo udržateľné investovať do športových a rekreačných plôch na takomto veľkom území. Aký je váš názor na túto tému?

Určite by sme nemali rezignovať na šport a rekreáciu. To by malo byť silnou súčasťou tohto územia. Na druhej strane, musíme uznať, že Bratislava nemá veľa území, ktoré by boli schopné poňať veľký rozvoj, a toto je jedno z nich. V minulosti bola časť tohto územia určená na športové aktivity, keďže išlo o bývalé športové letisko. Je to historicky dané, ale dnes je veľmi ťažké nájsť financie a dlhodobú udržateľnosť pre športové a rekreačné zariadenia na tak veľkom území.

V súvislosti so starým letiskom je nemožné nespomenúť tému, ktorá už dlhé roky rezonuje vo Vajnoroch a vyvoláva mnoho emócií – električku do Vajnor. Pri zmene územného plánu sa opäť začína hovoriť o možnosti električky v tejto oblasti. Zdá sa, že sa objavuje nový hráč, ktorý môže byť pre samosprávu nápomocný a vytvoriť tlak na realizáciu tejto investície. Ako vnímate budúcnosť hlavného dopravného systému v Bratislave a napojenie Vajnor na tento systém? Kde by sa mali hľadať riešenia?

Táto radiála, ktorá končí na Zlatých Pieskoch, je už tak blízko a tak vábivo blízko, že je určite na mieste sa zamyslieť nad možnosťou predĺženia električky až do Vajnor. Problém je v tom, že treba prekonať železnicu, čo zvýši investičné náklady na kilometer trate, pretože bude potrebné postaviť most cez železnicu, aby to bolo realizovateľné a funkčné. Samozrejme, Vajnory sú malé a počet ľudí, ktorí by využívali túto električkovú trať, v súčasnosti nie je dostatočný a vo výpočtoch nesedí.

Avšak, ak by sa do úvahy brali aj okolité obce, Vajnory by mohli fungovať ako koncový bod mestskej hromadnej dopravy. Mohli by sa tu vytvoriť terminály integrovanej dopravy, kde by ľudia mohli prestupovať z áut na hromadnú dopravu. Rovnako ako rozvoj, ktorý sme spomínali pri letisku, by mohol zvýšiť počet cestujúcich a tým aj reálnosť projektu električky do Vajnor.

Dočkali sme sa aj nejakého rozvoja v obciach susediacich s Vajnorami, ako je Chorvátsky Grob, kde je plánované vytvorenie veľkej aglomerácie, ktorá by mala čoskoro čeliť problémom s dopravou. S týmto problémom sa stretávame aj v Trnave, kde doprava generovaná v meste je do značnej miery spôsobená príchodom ľudí z okolia. Aké riešenie by mohlo pomôcť takto širokému regiónu, aby sa Bratislava nestala len tou „Autoslavou“?

Keby som mal riešenie na tento problém, asi by som už bol milionár a robil by som konzultanta ďalším stovkám samospráv po svete, ktoré sa potýkajú s týmto problémom. Je to chronický problém, ktorý sa týka každého mesta, ktoré žije a ktoré sa stáva magnetom pre ľudí. Okamžite sa zvyšujú ceny nehnuteľností a tí, ktorí si nemôžu dovoliť bývať v meste, hľadajú lacnejšie alternatívy v satelitoch, čo spôsobuje ešte väčší tlak na dopravu.

Vajnory majú tú smolu, že sa nachádzajú v blízkosti niekoľkých takýchto satelitných obcí – začalo to tou Čiernou Vodou, Bernolákovo. Celkovo Chorvátsky Grob hlavne tou dopravou je súčasťou problémov, ktoré Vajnory majú. Posilnenie verejnej dopravy  by mohlo pomôcť ľudí z týchto satelitov dostať do systému hromadnej dopravy a tým znížiť závislosť na autách. Riešenie tohto problému ale nie je otázkou jedného roka, je to na desaťročia.

Možno ste našli nejaké inšpirácie z iných krajín, kde sa podobné problémy podarilo úspešne riešiť?

Každé jedno mesto má tento problém. Či už ide napríklad o Viedeň, Kodaň, Amsterdam alebo Krakov. Rozdiel je v tom, aké veľké investície tieto mestá dávajú do toho, aby sa ten problém zmierňoval.

Bratislava má trochu problém s tým, že autonómia mestských častí nie je komplexná, niekedy  dohoda magistrát – mestská časť je veľmi zložitá. Zároveň sú problémy aj s dohodami medzi obcami, ktoré sú mimo kompetencií hlavného mesta. Hlavné mesto sa však snaží s túto situáciu riešiť územným plánom regionálneho typu, teda metropolitným územným plánom. Uvidíme, či to pomôže. Myslím si, že je to krok správnym smerom. Ale je to „krv a pot“, sú to dlhodobé veci, kde sa veľa ľudí musí tejto téme nonstop venovať.

Aby sme tento rozhovor uzavreli v pozitívnejšom duchu, ako Vajnorák, ak by ste mali možnosť vybrať si jedno územie, do ktorého by sa mohli investovať prostriedky a vytvoriť z neho kultúrnejšie verejné priestory, čo by vás zaujímalo alebo na čo by ste sa zamerali?

Ja osobne mám veľmi rád Vajnory a tieto priestory, hlavne uličky, z ktorých má človek stále dobrý pocit. Samozrejme, s rastúcim počtom ľudí a áut sa to stáva trochu náročnejšie, ale centrálny priestor, ktorý sa tiahne od Uhlísk, cez Staré letisko a okolo úradu, až po šošovkové námestie a ďalej na východ, je veľmi zaujímavý.

Táto centrálna časť si zachovala pôvodnú architektúru a stále tu nájdeme dedinské radové domy s podbrániami, ktoré majú veľký potenciál, najmä v oblasti rozvoja tradičných služieb. Osobne si myslím, že Vajnoráci potvrdia, že okolie Parku pod lipami je vynikajúcim komunitným priestorom, tu potenciál ešte nie je naplno využitý. Ak by sa to prepojilo, napríklad uličkou, ktoré by to celé spájala, mohlo by to vytvoriť reťaz pekných verejných priestorov, čo by bolo skvelé.

To sú výzvy vajnorské, a aké sa tie výzvy trnavské, pred ktorými stojíte v najbližšom období?

Čo sa týka výziev v Trnave, máme strašne veľa projektov, čo je jedným z dôvodov, prečo ma táto práca baví. Jeden z najväčších projektov, ktorý nás čaká, je revitalizácia celého sídliskového priestoru, čo je 11 hektárov, 9 dvorov, kde žije približne 5 až 6 tisíc obyvateľov. Tento projekt je asi najkomplexnejšou revitalizáciou sídliskových verejných priestorov na Slovensku. Tento rok by sme mali začať realizáciu a za rok alebo rok a pol by mal byť projekt dokončený.

Zlepšiť kvalitu života toľkých ľudí je obrovská výzva. Ak sa podarí vytvoriť z doteraz zanedbaných priestorov plnohodnotné miesta, kde môžu ľudia tráviť čas, bude to fantastické. Uvidíme, či sa podarí, aj keď takéto projekty vyvolávajú aj kontroverzie, najmä pokiaľ ide o verejné financie. Určite sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že peniaze by sa dali využiť inak. S tým sa určite potýkate aj vo Vajnoroch, ale som presvedčený, že keď je dobrý zámer, stojí to za to. Držím Vajnorom palce a želám im len dobrý rozvoj 😊

Foto: archív Ondreja Horvátha