Klinická psychologička Dominika Horváthová: Aj humor je v práci psychiatra dôležitý

Pôsobí  ako klinická psychologička v rámci denného stacionára Pinelovej nemocnice v Pezinku a odborný garant ambulancie klinickej psychológie kliniky Mentis v Pezinku.  Vyštudovala  jednoodborovú psychológiu v Trnave v roku 2018. Od toho istého roku  pôsobila aj v psychiatrickej nemocnici Veľké Zálužie, kde  si robila špecializačnú prax a štúdium,  ktoré  v roku 2023 získala na Univerzite Komenského. Od januára 2026 sa rozhodla z logistických dôvodov nastúpiť do Pinelovej nemocnice v Pezinku,  keďže to má blízko svojho bydliska.

 Odkiaľ pochádzate?

 Z pekného kraja, kde tvorcovia  výnimočnej profesie dorábajú  dobré víno, z Viničného.

 Dobre, čiže vychádzajúc z vášho životopisu sa venujete problematike, ktorá v súčasnosti predstavuje jednu z najfrekventovanejších, ale aj najzávažnejších.

Ja som sa celkovo v rámci praxe šesť  rokov aktívne venovala problematike závislosti  u mladých ľudí. Teraz tiež tu máme v rámci denného stacionára skupinku mladých, takže nie sú tu len mladí. Zastúpenie je zo všetkých vekových kategórií, takže  sa v súčasnej ambulantnej praxi s tým aktívne stretávam.

Poďme si porozprávať o tom, že ide o všeobecne známy fenomén. Kde vznikol problém závislosti na sociálnych sieťach... Ako to Vy vidíte? Čo bolo hlavným iniciátorom diania,  kde sa zrodí základ nejakej činnosti,  ktorá sa potom rozvíja aj bez korekcie? Ako Vy vidíte tento problém na samom začiatku... Majú sociálne siete aj pozitíva?

Myslím si, že vznik sociálnych sietí má aj svoje pozitíva. Ja som si to až tak nezažila, ale niekedy ľudia čakali dlhé týždne na nejaký list, kým niekto odpísal, kým sa dostal na poštu a tak ďalej. Sociálne siete,  telefóny to veľmi zrýchlili.  A takisto aj všeobecnú dostupnosť.

Závislosť na sociálnych sieťach sa nám vo všeobecnosti javí ako nebezpečný spoločenský jav, ktorý veľmi negatívne oslovuje najmä mladých ľudí.

Samozrejme, lebo tak ako všetko dobré dokáže slúžiť aj proti nám, tak to isté sa deje aj v rámci sociálnych sietí. Ľudia sa začnú viac sťahovať do seba a najviac sa to  posilňovalo, keď začali vznikať  algoritmy príspevkov a podobne. Podobný problém sa začal vyskytovať síce v menšej miere, ale už aj predtým.

 V akej podobe?

 Ľudia často čakali, kým im niekto odpíše. Či mi niekto dal like na tú fotku, ktorú som uverejnila a koľko som ich dostala. Ja som sa s tým stretávala v mladosti.

Toto sú očakávania, ako ľudia zareagujú na nejaký príspevok, ktorý ja dám von. Nie je náhoda, že mi nevyskočí video o výchove psa, keď predtým si čítam nejaký členok s úplne odlišnou tematikou, ktorý mám na internete.    

Takže týmto sa to celé dalo viac do pohybu.

Určite k tomu prispievala aj pandémia, keď ľudia  museli byť doma. Nerada na to  zvaľujem problémy, ale určitú mieru súvislostí tam vidím. Keď ľudia boli doma, kontakt bol vyslovene možný iba cez  digitálne médiá. Osobný vzťah bol veľmi minimalizovaný. Tiež sa to dotýkalo detí, ktoré  mali dlho distančnú výučbu.

Ako na to vplýva umelá inteligencia?  Napríklad písanie si s umelou inteligenciou, t.j. namiesto hľadania reálneho kontaktu a reálneho stretávania sa s niekým si píšem vlastne s prístrojom, s niečím neživým. Ale pritom to vyzerá niekedy tak, že človek komunikujúci s  umelou inteligenciou si ani neuvedomuje, že komunikuje s prístrojom. Čím to je?

Aktuálne je umelá inteligencia veľmi personifikovaná. Hlavne proti reči. Ja sama AI používam na nejaké veci a vyslovene som jej zakázala dávať mi iba pozitívne spätné väzby, lebo ma to už znervózňovalo. Všetko, čo som spravila, bolo zrazu úžasné. Človek, ktorý má pocit nejakej nižšej hodnoty v spoločnosti, zrazu dostáva informácie o tom, že  je úžasný. Jemu, odčleňovanému   od kolektívu, zrazu  AI poskytne skvelú odpoveď alebo riešenie problému. Takáto komunikácia povzbudzuje k vzniku nejakého vzťahu, ktorý  je  jednostranný, pretože umelá inteligencia ten vzťah nevie vracať. My ho vieme  poskytnúť. Ona nie, a tak následne umelá  inteligencia spôsobuje  závislosť. O tom nepochybujem. Musí vzniknúť istá norma,  miera pre to, aby človek pocítil,  či je závislý.

Máte v súčasnosti možnosť komunikácie, prípadne aj kooperácie so zahraničnými subjektmi, ktoré sa venujú tejto problematike?

Závislosť od sociálnych sietí ešte nemáme klasifikovanú ani v medzinárodných  súvislostiach, a  to málo, čo sa dostáva teraz do popredia, keď človek môže pocítiť, že nadmieru trávi čas s telefónom v ruke, že si nevie  predstaviť, že ho nemá pri sebe, to môže byť už nejakým negatívom alebo teda nejakým indikátorom toho, že niečo u mňa nie je v poriadku. To je, akoby som si povedala, že bez šálky kávy sa neviem sústrediť, a tým pádom ani pracovať či personálne komunikovať.                                              

Ja tiež keď zabudnem telefón, pociťujem nervozitu i istú mieru nebezpečia, ktorá by mi hrozila pri odborných kontaktoch, nemôcť sa pozrieť do sociálnych sietí, ako pomôcky. Myslím si, že toto ešte nie je závislosť, len nepozornosť pri kontrole programu príslušného dňa.       

Tento druh „zábudlivosti“  nemožno považovať za závislosť. Iné je,  keď si poviem, že si chcem na sieti pozrieť nejaké krátke videá na  päť - šesť  minút,  zrazu zistím, že som tam dve - tri  hodiny a jediné, čo robím, je, že skrolujem. Na takýto scrolling je teraz najznámejšia sieť  TikTok.   Zrazu však nastáva pocit, že niečo nemôžem pozerať, lebo by som niekam prišiel neskoro. Vyslovene cítim napätie, že mi v mojom živote niečo chýba, čo sa utíši, až keď si to zapnem. Navyše, narúša mi to spánok, lebo je to činnosť, ktorú robím do noci. A toto všetko sú znaky toho, že už niečo nie je v poriadku.

To sú predsa aj zvyšujúce sa nároky na psychickú i fyzickú energiu, ktorá  môže chýbať pri inom, dôležitejšom spôsobe života.  

Určite áno. Potom mám menej energie a času na reálne priateľstvá, na záľuby a koníčky, ktoré som mala. Ja som „psíčkarka“ a poviem to cez svoj príklad. Namiesto toho, aby som šla so svojím psíkom na hodinovú prechádzku, tak ho rýchlo na päť minút vyvenčím a ostatných 55 minút si skrolujem. Začnem zanedbávať niektoré svoje aktivity. Namiesto  toho, aby som čítala knihu, zase si skrolujem a zistím, že tri mesiace som nevidela knihu. A, samozrejme,  narúša to aj komunikáciu s blízkymi ľuďmi, lebo ma otravuje, keď sa ma rodina niečo pýta vtedy, keď práve chcem skrolovať. Čiže už možno hovoriť o  narušení fungovania človeka samotného.  

Je v procese tvorby závislosti niečo ako odcudzenie?

Určite áno. Určite sa to tam nachádza. Aj v rodinách. Hlavne pri mladých ľuďoch. A ja som bola mladá (mierny úsmev, je stále mladá) a myslela som si, ako mi rodičia nerozumejú, prečo si píšem s kamarátmi. Teraz vidím, že to ich upozornenie - odlož ten telefón - bolo absolútne na mieste. V niečom však vždy treba hľadať aj čosi  pozitívne.

Občas ma veľmi prekvapuje, keď vidím, ako dnešné deti suverénne ovládajú tablety, mobily. Môj aktuálne osemročný synovec si dokázal už ako šesťročný pustiť v televízii to, čo chce pozerať, na Netflixe. Veľmi veľa mladých ľudí príliš skoro začína na sociálnych sieťach, čo prináša veľmi veľké množstvo rizík, na ktoré upozorňujú médiá, ako napríklad Česká televízia  s dokumentom V síti, ktorý sa  venoval tomu, ako nejaký sexuálny predátor kontaktoval maloleté. Toto je ďalšie z nebezpečenstiev internetu, s čím sa môžu deti stretnúť a preklikať k obsahu, ktorý nie je ešte pre ich chápanie súvislostí a javov primeraný.                                                                                                         

Toto je jeden zo znakov predpubertálneho obdobia, keď sa cítia veľmi vyspelo. Oni tak môžu aj pôsobiť, ale pocity súvisiace so začínajúcou závislosťou nastávajú až neskôr , rovnako ako aj dôsledky, keď napokon nastupuje  poznanie, že jeho pud sebazáchovy ešte nie je dostatočne vyvinutý. Mladý človek, ale tu nemožno vylúčiť ani starších, že sa nesprávnym vyhodnotením udalostí a pocitov dostane do stavu závislosti.

Zrazu nevie, čo so sebou, a nevie ani ako z toho von.

Myslíte si, že máme dostatočne všeobecne pripravených mladých ľudí, ktorí by dokázali zvládať nebezpečnú situáciu s jej dôsledkami?  Máme  populáciu, ktorá je dostatočne schopná povedať v istom momente, že toto je už nebezpečné, keď sa  začína závislosť?                                        

Ľudia si v istom čase niekedy aj uvedomia, že závislosť začína byť nebezpečná. Ale či  je človek nášho razenia schopný posúdiť tú chvíľu, tú pomyselnú hranicu medzi nebezpečenstvom a riadnym životom, to sa ešte nepodarilo exaktne stanoviť..  Poznám ľudí závislých na alkohole, ktorí si povedali, Bože, ja som mal už také nutkanie niečo podniknúť. Už som nič nedokázal, už som mal takú úzkosť, že už som s tým musel skončiť. Je to  celé o tom, že pri formovaní závislostí je dôležité ich včas pomenovať. U  ľudí pijúcich nadmieru ešte nemusíme hovoriť, že je to diagnóza,  ale že pije nadmieru, navyše si  uvedomuje, že keď ide do obchodu a kupuje  XY fľašiek, asi vníma, že toto nie je úplne štandardné. Nie je úplne štandardné to, že mi stojí robota, lebo ja trávim čas s telefónom. Kdesi v pozadí takáto výstraha žije, ale musí to byť dostatočne odolná osobnosť, aby sa dokázala vzdať tejto činnosti. Ani toho, čo mu  ukrajuje zo života.

Dalo by sa obrazne povedať, že nie je schopný použiť „ručnú brzdu“?

Presne tak, ona tam veľmi chýba. Tou ručnou brzdou môže byť okolie, ktoré to pomenuje, ktoré si všimne, že sa niečo deje. Najhoršie je, že  pri závislosti od alkoholu  okolie  a často i rodina zľahčujú situáciu, akoby nechceli o tom vedieť. V čase telefónov, počítačov, tabletov predsa nie je možné nepoukázať na konkrétne udalosti. Napriek tomu  sa obávam,  že sa to vlastne zľahčuje. Lebo žiaden influencer vám nepovie, že je zlé, že si pozeráte jeho videá. Lenže  práve tam môže vznikať závislosť. Ani žiaden youtuber  a neviem už aké sú pomenovania, nepovie, že on ukazuje iba časť svojho života, ktorá prešla autokorekciou.

Pri Vašej práci s ľuďmi s ľuďmi jedným z dôležitých postupov,  ktoré chcete používať,  respektíve využiť svoje poznatky, sú emócie. Do akej miery sú tie emócie potrebné na to, aby ste s tým človekom komunikovali? Pretože jeho emócie môžu byť úplne iné ako vaše. Vy mu chcete pomôcť. Ako s nimi pracujete?

Pre mňa je veľmi dôležité, aby ľudia v dnešnej dobe dokázali  pomenovať to, čo prežívajú. Ja síce prežívam nejaký ťaživý pocit, ale neviem, čo je to za pocit. Neviem, či je to smútok, či je to strach. Pacientov i klientov sa snažím edukovať a pracovať s nimi tak, aby si vedeli práve tú svoju emóciu pomenovať. Pri závislosti nie vždy  ide iba o nejakú látku alebo činnosť, skôr ide o  emocionálny problém, ktorý neviem uniesť, častokrát ani pomenovať, ale ju cítim. Ak sa mu ju nedarí pomenovať, unikám pred ňou, napríklad k sociálnym sieťam alebo ku konzumácii nejakej návykovej látky. V tomto náročnom procese prichádzajú  mladí ľudia o  pozitívne emócie. Aj samotné sociálne siete uberajú na pozitívnych emóciách, vzrušení a odmenou za to je, že ma niečo pobaví pri tom rýchlom videu, keď  počujem „niečí“  chápavý hlas.

Kto má v našom tele funkciu nejakého prenášača signálov, lebo bez tohto sa asi nezaobíde...       

Áno, takým prenášačom signálov je neurotransmiter (prenášač  informácií).
Prenáša signály medzi nervovými bunkami alebo medzi nervom a svalom cez synapsu (špecializované spojenie medzi dvomi nervovými alebo medzi nervovou a svalovou či žľazovou bunkou, riadi náladu, spánok pohyb aj srdcovú frekvenciu). Tento neurotransmitér nám slúži aj na  oceňovanie a odmenu. Ak mi je ťažko, sledujem video, ktoré mi vyčarí úsmev a zapamätám si to,  tak  mi je o niečo ľahšie, lebo som sa dokázala potešiť, aj keď rýchlo. Najmä pocit očakávania je stále vyšší a vyšší...

Aj keď  AI odmeňuje nepravidelne, už ma  nepotešia tie veci, ktoré nie sú tak rýchle a nie tak časté. Nie každý deň mi kamarát povie dobrý vtip, na ktorom sa zasmejem.       

Vrátim sa ešte k emóciám. Počul som počas  nejakého rozhovoru v Českej televízii  rozpravu odborníkov, ktorí potvrdili, že AI svoje emócie nemá, ale že je tak presvedčivá, že človek uverí, že emócie  u nej sú. Sám sa nevie potom  tomu brániť. V akom štádiu to už nedokáže a kedy  je závislosť plne rozvinutá?

Preto je dôležité o týchto veciach aj hovoriť a tieto témy pomenovať. Ja napríklad sama v rámci stacionára mám pre pacientov edukáciu na IT-technológie a sociálne siete, kde sa práve takéto veci pomenovávajú. Stáva sa mi, že príde klient alebo pacient s tým, že toto mi poradila umelá inteligencia. Som rada, že za mnou s tým prichádzajú, lebo s každou informáciou, ktorú mi klient alebo pacient povie, môžem pracovať. Umelá inteligencia si častokrát nepospája mnohé veci, aj keď sa o to usiluje. Častokrát je dôležité, aby sa človek voči tomu, čo mu umelá inteligencia ponúka, aj ohradil. A nebral to ako fakt, že to tak musí byť.

Ako reagovala?

Reagovala, že áno, máte pravdu, ale išla si znovu to svoje, ona  nie vždy úplne príjme to oponovanie. A dokonca sa raz stalo, už si nespomeniem pri akej téme, že sa ma snažila presvedčiť o svojej pravde, ktorú som vedela, že nemá.

Nastáva v istom štádiu závislosti kríza?

Určite. Tak, ako  v každej závislosti, aj tu nastáva kríza. Keď si závislý človek uvedomí, že  sa mu  skresal okruh  záujmov,   známych, priateľov, dokonca blízkych z rodiny a jediné, čo vlastne mám, je iba telefón alebo nejaké zariadenie, tak to dáva pocit nenaplnenosti, častokrát zbytočnosti. Je to bludný kruh, v ktorom sa celý problém len zhoršuje a môže to  vyústiť až do suicidálnych alebo teda samovražedných myšlienok. 

Z akých  vekových vrstiev sa skladajú Vaši pacienti?                                

od osemnásť do........              

A kam chodia do osemnástich?

Máme detské psychiatrie alebo psychiatrické oddelenia.  Jedno je v Kremnici, druhé  na Kramároch v Bratislave, ďalšie v Martine, Nitre, Prešove, Michalovciach a v Hrani.

Vaša práca s ľuďmi je náročná, vyžaduje si láskavosť, trpezlivosť, neraz sa musíte ovládať, aby ste nevybuchli. Môže byť humor vo Vašej práci užitočný a prínosný?                                                                                       

Samozrejme.  Humor je podľa mňa užitočný a prínosný vždy.  Ja teda občas hovorím mojim klientom, že dostali (vo mne) blázna. Ale... Aj keď si spravím možno z vlastnej chyby žart alebo podobne, tak je to aj pre nich. Aj ja som len človek, aj ja sa môžem mýliť.       

Nevysmievajú sa Vám?

Ja sa zasmejem s nimi. Keď sa je na čom zasmiať. Prečo nie? Veľakrát  je ten humor veľmi dôležitý. Priam oslobodzujúci. Prejavy nášho správania môžu byť afektívne, čo sa dá často korigovať práve s humorom.  Dáva to príležitosť na emočné prežite, čiže ideme do afektívnej zložky, ale takisto aj na myšlienkový proces, ktorý sa nemusí týkať reality. 

Čas rozhovoru rýchlo ubiehal, veď tematika bola zaujímavá, skúsenosti mladej pani magistry pomerne bohaté, a tak verím, že si čitateľ odnesie z tejto náročnej problematiky mnohé poznatky.

Text a snímky: Stanislav Bachleda

.