Ľubomír Juriga Branikovič, vnuk Ferdiša Jurigu: „Kto luže, ten krade“, hovoril môj starý otec
V niekoľkých predchádzajúcich číslach sme priniesli šesť pokračovaní pojednávajúcich o osudoch a osudovom spojení Ferdinanda, častejšie zvaného Ferdiša Jurigu s Vajnormi, ale aj o jeho politickej, spoločenskej a osvetovej práci. Jurigova činnosť však bola ešte obšírnejšia, pestrejšia, čo však nemožno na vymedzenom priestore obsiahnuť. Na záver série článkov prinášame rozhovor s priamym potomkom Ferdiša Jurigu, právnikom JUDr. Ľubomírom Jurigom Branikovičom, pôsobiacim a žijúcim v Žiline. Kontakt naňho mi poskytol vajnorský obyvateľ, skvelý recitátor a herec Jozef Šimonovič. Dohodli sme si stretnutie, a tak som si to nasmeroval do Žiliny, na ulicu Burianova medzierka v samom historickom centre Žiliny. Usadili sme sa v útulnej kancelárii, v ktorej dominoval veľký obraz jeho starého otca. Listoval v mne známej knihe, možno povedať historického významu, približujúcej osobnosť Jurigovu v celej šírke jeho pôsobnosti.
Osadenie pamätnej tabule v roku 2017 preláta Tomáša Rúžičku, ktorý sa zaslúžil o príchod Saleziánov do Žiliny a výstavbu saleziánskeho komplexu v Žiline v roku 1937 – spolužiaka zo seminára a spolurodáka Ferdiša Jurigu z Gbelov. Prítomný bol aj primátor mesta Gbely, p. Ing. Hazlinger (na snímke s červenou kravatou)
Máte pred sebou knihu Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny, ktorá je veľkým sumárom života Ferdiša Jurigu. Nepochybne ju dôverne poznáte. Mne ju láskavo zapožičal renomovaný geológ – historik, Vajnorák Doc. PhDr. Martin Slivka a bola pre mňa jedným zo zdrojov pri tvorbe článkov. Doktor Juriga sa rozhovoril…
Prvý raz som sa o nej dozvedel, keď som mal jedenásť alebo dvanásť rokov, potom bola mnohoročná pauza. Je to kniha o živote, histórii môjho starého otca Ferdiša Jurigu. Osobne sa naňho nepamätám, lebo som sa narodil v roku 1957, on umrel v roku 1950. Dostal som sa k nej zaujmavým spôsobom. V Hospodárskych novinách uverejnili rozsiahly článok o vzniku Československej republiky a približovali v ňom päť zakladateľských osobností. V ňom sa, pochopiteľne, spomínala osobnosť Ferdiša Jurigu, ktorý mal zásadný podiel na vzniku nového štátu. Istý pán zo Serede mi pred pár rokmi na základe tohto článku zatelefonoval – tých telefonátov bolo po uverejnení spomínaného článku pomerne veľa – že v zberných surovinách, kde predtým pracoval, našiel túto knihu a veľmi bol prekvapený, že niekto môže takýto dokument vyhodiť.
Myslíte si, že týchto kníh sa nachádza ešte pomerne veľa?
Som o tom presvedčený, lebo je to vzácna publikácia, ale počas bývalého režimu sa nebolo radno k nej priznávať, a tak sa v rodinách, kde ju aj mali, na ňu zabúdalo. Záujem o ňu som, pochopiteľne, prejavil, a tak som sa vybral za tým pánom, ktorý mi ju daroval. Ako chlapec som ešte nemal predstavu, v akých životných situáciách sa nachádzali môj starý otec, či moji rodičia, takže aj keď sme knihu mali, nepoznal som jej obsah. O to viac ma zaujala, keď som sa k nej dostal už ako dospelý človek.
To je zaujímavý príbeh knihy, ale by som bol rád, keby sme sa venovali osobnosti Vášho starého otca ako človeka. Aký je Váš rodinný vzťah k nemu…
Nie je tajomstvom, a mnohé publikácie, najmä tie, ktoré vyšli po roku 1989, či iné materiály, hovoria o tom, že napriek tomu, že bol katolíckym kňazom, mal deti a ja som vnukom po jeho synovi Luboro[1]vi Jurigovi Branikovičovi. Osobne si ho nedovolím približovať detailnejšie, lebo som ho nepoznal, ale môj otec, ktorý zomrel v roku 1991, mi niekoľkokrát rozprával svoje spomienky naňho, aj keď ich nebolo veľa, a tak som sa o starom otcovi veľa nedozvedel. Poviem Vám príhodu z nedávneho obdobia, aby som dokumentoval, že sa na Jurigu nezabúda. Na Záhorí existuje recesistická organizácia so skratkou ZSSR, podobná, akú má Bolek Polívka na Morave, – volá sa Zahorácka svojpomocní samostatná republika, ktorej určujúcou osobnosťou je Paľo Nemec Lelin. Pozval ma do Kultúrneho domu v Senici na výročné zhromaždenie činnosti tejto organizácie a pri tej príležitosti sa udeľovali rady a vyznamenania za zásluhy o rozvoj a propagáciu Záhoria. Stretlo sa tam veľa známych osobností. Na počesť Ferdiša Jurigu sa rozhodlo vedenie ZSSR udeliť mu Cenu in memoriam, keďže jednak pochádzal zo Záhoria (narodil sa 12. 10. 1874 v Gbeloch – zomrel 23. 11. 1950, v Bratislave – Karlovej Vsi). Vyzvali ma, aby som niečo o ňom povedal. Tak som povedal to, čo mi raz povedal môj otec a on to mal od svojho otca: Kto luže, ten krade. Nič viac. Aj keď je v týchto niekoľkých slovách povedané veľmi veľa.
Spomínali ste, že Váš otec mal v mladosti problémy. Z čoho vyplývali?
Keďže sme boli rodina, ktorej meno vyvolávalo rôzne sporné reakcie, najmä v tom čase, keď sa menila politická situácia, mladí ľudia boli priamymi svedkami toho, čo sa dialo. Nie div, že takéto situácie im boli blízke, sympatizovali s nimi. Žili sme v Karlovej Vsi, čo bola oblasť vyhlásená za pohraničné pásmo, kde nemohol ktokoľvek vstúpiť a kade ľudia napriek všetkému utekali z republiky. Všetky tieto okolnosti spôsobili, že môj otec mal aj s jeho bratom zákaz trvalého pobytu v Karlovej Vsi.
Prejavilo sa to aj neskôr?
Áno, aby prejavil svoj vzťah k novému zriadeniu, musel prerušiť štúdium na obchodnej akadémii a ísť na vojenčinu do Ostravy do bane, kde si musel odtrpieť všetko, čo sa s jeho menom spájalo. Ako následok dostal infekčnú žltačku, a tak vtedajšia vrchnosť uznala, že nemôže fyzicky pracovať, dovolili mu, aby pracoval ako účtovník. A keďže bol veľmi zbehlý nielen v účtovníctve, ale aj ako dobrý organizátor, umožnili mu podieľať sa na vzniku výrobných družstiev najmä v Trenčíne. Tu sa zoznámil s mojou mamou a neskôr sa presťahovali do Žiliny. Moja mama sa volala Gáboríková, takže my sme v príbuzenskom pomere s hokejistom Marianom Gáboríkom cez deda z maminej strany.
Váš starý otec bol významnou osobnosťou pred prvou svetovou vojnou, zvolili ho do uhorského parlamentu, v ktorom ako prvý prehovoril v slovenskom jazyku a žiadal sebaurčovacie právo aj pre ďalšie stredoeurópske národy. Bol však aktívny najmä vo svojom kňazskom pôsobisku vo Vajnoroch, kde založil krúžok striezlivosti, zbližoval rozhádaných Vajnorákov, učil ľudí návykom, ktoré umožňovali lepší život. Účinne pôsobil svojimi odhodlanými článkami, za ktoré ho uväznili, prebúdzal národné povedomie a hrdosť. Podieľal sa na vzniku Československa, pôsobil v Národnom zhromaždení. Čo pre Vás osobne znamenal? Čo pre mňa znamená?
Nie je dôležité čo znamená pre mňa, ale ako ho vníma súčasnosť. Nie je tajomstvom, že ani po revolúcii sa – a to nielen o ňom, ale aj o rade ďalších osobností – nehovorilo a nepísalo veľa, ani často. Meno Juriga je dodnes v niektorých kruhoch nie veľmi žiaduce, napriek tomu, že má svojich popularizátorov, ako bol napríklad televízny redaktor Jozef Vranka, ktorý priblížil jeho osobnosť v publikácii o Hornej Strede, kde pôsobil aj Ferdiš Juriga a kde zanechal tiež trvalú stopu na poli národnom, národno-uvedomovacom, osvetovom i politickom. K takým popularizátorom radím aj vás a časopis Vajnorské novinky, ktoré dali nie malý priestor jeho pôsobeniu nielen vo Vajnoroch, ale v celom spektre jeho politického, spoločenského i osvetového diania.
Neznalosť, ale aj pochybné stanoviská možno vyplývajú z toho, že nie je dostatok hodnoverného textového i fotografického materiálu o jeho živote. Existuje alebo existoval nejaký archív Ferdiša Jurigu, alebo jeho pozostalosť v národnom archíve?
Nepochybne nejaká dokumentácia existovala, možno sa niečo aj zachovalo, ale keď prišli politické represálie, ľudia sa isto obávali aj následkov, a tak sa dokumenty nezachovali, alebo sa ich zachovalo len veľmi málo a tie sú aj známe. Nevedno, čo sa stalo s ďalšími, lebo v našom rodinnom dome v Karlovej Vsi boli nasťahované viaceré rodiny a môj otec sa musel vysťahovať. Napriek tomu sa musel o dom, ktorý bol v národnej správe, starať, ale bývať v ňom nesmel. Navyše, v šesťdesiatom roku, keď sa stavala električková trať a cesta, náš dom zbúrali, takže neexistuje ani pripomienka, kde Ferdiš Juriga býval.
Keď som vstúpil do Vašej kancelárie, na prvý pohľad zaujal ma veľkoplošný obraz Ferdiša Jurigu už vo vyššom veku. Je síce v obleku, ale pod sakom má košeľu s vajnorskou výšivkou. Je to rodinná pozostalosť, ktorú si odovzdávate cez generácie?
Tento obraz som kúpil od priekupníka. Predtým sa nevedelo, kde sa nachádza. V roku 1990, keď ešte môj otec žil, zavolal nám na pevnú telefónnu linku – vtedy ešte mobily neboli – herec Teodor Piovarči, že k nemu prišiel do obchodu so starožitnosťami zákazník, ktorý mu ponúkol na odkúpenie tento obraz. Pán Piovarči sa potreboval uistiť, že nejde o nejaký falzifikát, a tak si to overoval u Pavla Čarnogurského, ktorý mu po jeho popise potvrdil, že na obraze môže byť naozaj Ferdiš Juriga a že v Žiline žijú jeho potomkovia. Navrhol mu, aby k nám zavolal, čo sa aj sta[1]o, s predpokladom, že budeme mať oň záujem. Aj sa tak stalo. Hneď som mu potvrdil, že si pre obraz prídem že si ho kúpim, aby nemal žiadne obavy. Obraz však v obchode pán Piovarči ešte nemal, dal mi však kontakt, stretli sme sa s majiteľom v kaviarni Krym pri Univerzite Komenského. Priniesol z auta zrolované plátno, odovzdal mi ho, dal som mu dohodnutú sumu a rozišli sme sa. Keď som pri príležitosti jednej výstavy vo Vajnoroch, ktorú organizoval pán Ján Jurkovič, tento obraz ukázal, veľmi sa potešil, že toto dielo existuje. Prvé, čo sa ma opýtal – ako ste k nemu prišli? A ako, to som vám práve porozprával.
Kto je autorom obrazu?
Nitriansky výtvarník František Fahrman, ktorý namaľoval aj rad ďalších obrazov pre starého otca Jurigu.
Vracali ste sa v rodine k minulosti Vášho starého otca, ktorý v čase svojho pôsobenia požíval veľkú úctu a uznanie. Patril k najvýznamnejším osobnostiam na prelome 19. a 20. storočia a aj v jeho prvej tretine. Zrejme požíval aj vo Vašej rodine úctu.
Viem, že otec nehovorieval často o minulosti svojho otca ani o svojej mladosti, či rodine. Bola to ešte stále veľmi citlivá téma, a tak nečudo, že medzi nami nerezonovala. Pochopiteľne že som sa zaujímal o minulosť svojho starého otca. Hľadal som rôzne pramene, aby som sa čo najviac dozvedel o jeho činnosti. Zašiel som do archívu poslaneckej snemovne v Prahe, kde som našiel stenografické záznamy jeho vystúpení v Národnom zhromaždení, ktoré mám vo svojom archíve. Z nich sa dá dozvedieť napríklad o boji slovenských poslancov za autonómiu, vonkajšie i vnútorné procesy vtedajších politikov, ako sa stavali k tejto základnej existenčnej otázke Slovákov.
Viacerým ľuďom aj v súčasnosti prekáža, že ho chápeme ako presvedčeného čechoslovakistu…
….tu Vás musím zásadne opraviť. Ja si to teda nemyslím. On nebol čechoslovakista. Vznik republiky považoval síce za nutnosť pre rozvoj Slovenska, ale ako republiku dvoch rovnocenných národov. Nikdy sa nestotožnil so snahou vedúcich českých politikov, aby vznikol národ československý, čo odporovalo zneniu Pittsburskej i Clevelandskej dohody. Nestotožnil sa ani s rozbitím republiky, čo viedlo aj k vážnemu sporu s Bélom Tukom, ktorého označil za agenta Budapešti, a tiež k roztržke v Národnej strane. Ferdiš Juriga bol v nemilosti dokonca aj počas Slovenského štátu. Nehovoriac, že si svoje odtrpel aj po[1]čas socializmu.
Máte deti?
Áno, mám dve dcéry a syna.
Hovorili ste s nimi o starom otcovi?
Samozrejme, poznajú túto históriu, širšie i blízke súvislosti.
Ako na to reagujú?
Pociťujem u nich absenciu národného cítenia. Nemyslím tým len moje deti, ale našu mládež všeobecne, čo znamená, že mladí strácajú zmysel pre hodnoty, ktoré sme vyznávali my a ktoré sú dôležité pre našu budúcnosť.
Text: Stanislav Bachleda
Snímky: archív JUDr. Ľubomíra Jurigu Branikoviča